Choď na obsah Choď na menu
 


07. 02. 2012 "Nečakané"

8. 2. 2012

 "Čakám na ten deň, kedy konečne zabudnem a prestanem sa trápiť nad

niečím, čo už nikdy nezmením".....asi tak to teraz cítim neviem čo sa to so mnou deje...no v poslednej dobe sa mi začali vracať tie "úžasné spomienky" tie o ktorých som si myslela, že sa už nikdy nevrátia a už nikdy mi nespôsobia smútok a trápenie....no predsa sú tu....ani neviem ako prišli...no oživil ich jeden človek...jedna úžasná spomienka....obyčajné objatie....viacerý si ani neuvedomujú čo také obyčajné "objatie" znamená pre iných ľudí....napríklad pre mňa....mne vždy dodá novú energiu žiť a aj naďalej trpieť a ísť si za svojim snom....no väčšinou tu nieje nikto kto by bol ochotný objať ma.....je ich málo tých ľudí čo ma majú radi...skutočne..a nie len tak "radi"..ako to robí väčšina... :D :D .. je to dosť na smiech....pred pár dňami som povedala svojmu konkurentovi na webe :D ktorý má tiež stránku a svoj vlastný blog.....aby sa netrápil problémami iných ľudí ale zameral sa na tie svoje.....no ja sama to robím....nepozerám sa na seba ale na tých "ostatných"....neviem prečo...možno im chcem pomôcť...a ten pocit, že im pomôžem zotrvá a oni pomôžu neskôr mne....lebo ja tú pomoc niekedy fakt potrebujem...a nieje tu nikto kto by povedal "som tu s tebou"....chcela by som to zmeniť....chcela by som viac "skutočných" kamarátov a hlavne menej smútku a problémov...lebo ich máme teraz až príliš veľa nato...aby sa objavovali nové http://www.youtube.com/watch?v=QfnKAW1FLk0&feature=related 
 
Aj nedávno je čoraz viac tých dní, keď si v posteli pred tým ako vstanem poviem "už zasa je to tu, ďalší deň plný výsmechu" ..... je to presne o tom..o "sne".....sen, ktorý má každý a keby tu neboli už veľa z nás nemá prečo žiť.....nemá prečo vstať z postele je to niečo...čo más drží pri živote a kvôli čomu sa snažíme byť lepšími....no problém je v tom, že už keď si vyberiem ten sen...ktorý chcem zažívať celý život a snívam ho už od svojich 10 rokov.....čakala by som podporu od tých, ktorých najviac milujem....od mojich rodičov....pri pohľade na knihu "vysokých škôl Slovenska" som začala s úsmevom na tvári hľadať "tú moju" a našla som ju .. "strana 58." povedala som si v duchu...a začala som si študovať ako na prijímacie skúšky a plány do mojej budúcnosti sa začali stávať krajšími a až skutočnými.....no nečakala som, že príde moja mama aj s otcom....zoberie mi knihu z ruky....a s pohŕdavým pohľadom sa mi vysmeje do očí zo  slovami "ty na túto školu nemáš čo by si tam robila, berú len talentovaných a ty nie si"....to boli slová čo boleli ako nič predtým....nikdy som nečakala, že sa mi stane niečo takéto.....práve tí....TÍ od ktorých by som čakala tú najväčšiu podporu alebo niečo ako "ty to zvládneš" ... mi rozšliapu môj zmysle života za pár sekúnd....toto bol môj najhorší deň v mojom živote....."najhorší".....nikdy som si nemyslela, že to poviem ale "som nato sama"....zostala som už len ja...a tá hŕstka ľudí čo vie o mojom "sne" a nepokúšajú sa ho pošliapať ani nijako zničiť.....a podporujú ma zo slovami "potom mi dáš autogram?"...ďakujem bohu zato, že vás mám....ďakujem vám zato, že ste neurobili to čo moji rodičia.....zato, že pri mne stojíte a neotočíte sa mi chrbtom.....oni vedia o kom hovorím....sú to ľudia zo srdcom a bez predsudkov a to hlavné "vidia vo mne to čím chcem byť...a nie to čím si ostatný myslia, že som" .... obrovské ĎAKUJEM !!!!! http://www.youtube.com/watch?v=r40wCY8IIFQ
 
Dobre teraz k veselej téme.....ako v každom pravom "denníčku" by tento článok mal obsahovať aj to, čo som zažila za tento deň....je už 7. február.....ani som si nestihla všimnúť kedy bol Silvester a už je tu Február.....je to čudné :D :D :D
Tento deň sa začal ako každý iný....ráno ako vždy ma vytrhol zo spánku môj milovaný budík....zvonil o 05:30 no ako vždy vstala som až o 06:20 takže sa začala každodenná rutina "ponáhľania sa" .... po tom ako som na seba natiahla tri tričká pančucháče a to iné čo by na mne malo byť chystám sa smer zástavka..otvorím dvere a ako prvé mi dá facku tá neuveriteľná zima, o ktorej som si myslela, že už odišla...no nejako sa tu stále drží..nechápem prečo no už by mohla vypadnúť no nič iné mi neostávalo len prebehnúť po snehu na zástavku kde ma už čakala moja vysmiata kamarátka (nebuzeruj môj blog :D) po 10 minútovom čakaní....ako sa to vždy stáva som konečne nastúpila do môjho úžasného "ako vždy rozbitého autobusu" .. zadok mi ako vždy primrzol ku sedačke a mohla som 20 minút sedieť v tej chladničke....cesta do školy ako vždy.....musíme sa každý deň pridržiavať plotu aby sme nespadli na zadky...neviem čo to tí "cestári" robia, už neraz sa mi stalo, že som skončila vyvalená na ceste a počítala som hviezdičky...asi čakajú nato kým sa niekto nezabije...no aj cestu som prežila....dokonca aj hodiny v škole... aj keď som si myslela, že si hodím šípku von oknom alebo aspoň omráčim profesorku nestalo sa a prišiel na raz ten "úžasný nervík" ... takto vravím výbuchom, ktoré si zažívam už pár mesiacov .. jedna malá pripomienka na osobu mojej spolu sediacej a už lietajú dvere, okná aj omietka po škole.....nikdy by som nepovedala, že taký malý človek vie tak silno kričať a rozmetovať sa...mne by to až tak zasa nevadilo...nevadí mi dokonca ani to, že keď niečo píše musím si držať zošit aby nespadol z lavice....no to dnes bolo veľa...zasa ten "nervík" zaúradoval a ja som mala chuť zobrať lavicu a odraziť jej hlavu na cestu....je obdivuhodné, ako rýchlo prejde človeka tá "vojnová nálada"....no aspoň nemôžem povedať, že sa nudím o šikovný budík aj keď dosť silno kričiaci a bijúci sa mám postarané .... prišla telesná.....my "baby" ako je to u nás tak veľmi známe...sme sa tešili na "Nového praktikanta" ktorý prišiel učiť na našu školu....vyfintené a usmiate sme si cupkali do telocvične.....pri pohľade na to "nové zjavenie" som si povedala "nič moc" no keď začal rozprávať myslela som, že vybuchnem do smiechu...taký "priteplený hlas" som ešte nikdy nepočula aj keď neodsudzujem ľudí kvôli hlasu no toto bolo veľa....no asi si to všimol....no kto by si nevšimol to, ako sa pučíme a držíme prekrížené nohy...a už to išlo....takú rozcvičku som ešte nezažila....."ja sa zajtra už nepostavím" zahlásil spolužiak a nevedel sa rozmotať z tureckého sedu :D :D prišlo mi to smiešne...a už som bola na žinenke...."hmm pospím si" no nie nie nepospím....že stojka na hlave ??? a tebe hrabe ?? dobreee urobila som ju aj keď bol trochu dupot no bolo...no keď som sa postavila....a cítila som divný pocit...no potvrdilo sa staré dobré pravidlo...žinenky a ostatné náradie nikdy neumývajú....takže ten 100 ročný prach ostal na mojich vlasoch.....super.....ten debil nás bude učiť ešte dve hodiny.."neviem ako ale musím získať na zajtra ospravedlnenku".....zahlásila polka triedy a odplazili sme sa do šatne.....prezliekli sme sa...ako vždy naše kroky viedli do "oranžového raja" a potom domov...."konečne domov" zasa pol hodina čakania na "konzervu" no stálo to zato....už som konečne doma...a môžem oddychovať....aj keď si každé ráno pri vstávaní poviem "keď prídem domov budem spať" nikdy to nedodržím...vždy idem na FACEBOOK :D :D :D .... už ma čaká len učenie a posteľ...ani neviem, na ktoré sa teším viac :D :P http://www.youtube.com/watch?v=_GokRCknaYA&feature=share pre vás :P    "Aanglies"
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.